PRÍJEMNÝ VÍKEND 2004

Je namieste citovať klasika graňáckej hudby Maňasa: "Kto nezažil, neuverí!" V Lapášskom lesoparku sa viac-menej bez akejkoľvek propagácie zišlo opäť asi tak dvesto ľudí a strávili dokonale vegetný víkend.
Braňov bufet so skvelými klobásami a údajne výborným gulášom (neviem potvrdiť, prepchal som sa klobásou) bol len umeleckým dodatkom pre všetko ostatné dianie.
Keďže GRAN je hudobné spoločnosť, tak hlavnou časťou programu bol koncert na pekne zastrešenom pódiu. GRAN dnes už disponuje niekoľkými zvukármi, ktorí poznajú všetky jeho členské kapely a dať dokopy aparatúru tiež už nie je problém. Tento rok ju obsluhoval opäť Alex Goliaš a to k všeobecnej spokojnosti.
Koncert otvorili, ako obvykle, Lesní Škriatkovia. Ich muzika tu znela výborne, presnejšie povedané ako doma. Bodaj by nie, keď významnú časť účastníkov Príjemného víkendu tvoria každý rok ľudi,a ktorí navštevovali festival "Ozveny ciest", ktorého "otcom" bol práve lsnoškriatkovský kapelník Ďatel. Mňa osobne zo súčasného  škriatkovského repertoáru najviac berú pesničky "Hádzali mi kvety pod nohy" a "Ulica". Počujem v nich zrelého Ďatla a myslím, že sa v nich môže nájsť aj mnoho iných jeho rovesníkov.
Neviem sa rozhodnúť, v čom je Peter Piatko lepší. Či ako učiteľ výtvarnej výchovy, za čo ho obdivuje moja dcéra, alebo ako pesničkár, čo sa zase páči mne. V každom prípade jeho odchodom z Bratislavy do Martina dochádza k významnému posunu dobrej muziky na severovýchod. Jeho hravé pesničky sú svojské a originálne, no popritom sa aj dobre počúvajú. Dokonca aj v mojej deravej hlave sa niektoré z nich zachytili.
O skupine Tajf sa, podľa mňa, vie a píše pomerne málo na to, akú dobrú muziku robia. Maroš Vojtko dal dokopy kapelu z ozajstných muzikantov. Navyše on osobne a basgitarista Rado Junas dodávajú kapele aj výborné pesničky. Aj v ich prípade ma teší zrelosť. Vypočujte si "Viem niečo čo sa oplatí", "Raz je všetko jednoduché...", alebo Radovu nádhernú "Nájsť kus pokoja v búrkach" a možno sa zmení aj váš pohľad na svet. Takto spievajú ľudia, ktorí naozaj majú čo povedať.
Stonge a Maťa sú to, čo ostalo z niekdajšej popradskej skupiny Tymián. Otec s dcérou, ktorí zjavne nachodili mnoho kilákov po horách a odspievali mnoho večerov pri ohňoch. Napokon Stonge so svojím nekonečným repertoárom dokáže "živiť" spoločnosť okolo každého ohňa. Stonge je z toho druhu ozajstných trampov, ktorý by mal byť na červenej listine. Bohužiaľ nie je a tak sa aj stáva, že Stongeho texty nie každý dokáže zobrať za svoje. Opäť platí "Kto nezažil, neuverí".
Pohoda je prastará kapela, ktorá už mnohokrát zmenila svoje zloženie, ale jej kontinuita je zachovaná vďaka Maňasovi. V súčasnosti okrem neho v tejto kapele hrá prakticky kompletná skupina "Túlaví" a tak sa kapela aj prezentuje - "Pohoda - Túlaví (nehodiace sa škrtnite)" Predviedli časť repertoáru oboch skupín, ušetrili nás svojej odvrátenej tváre, ktorú používajú na zábavách a tak bol výsledok naozaj pôsobivý.
Záver koncertu patril pesničkárovi Slimákovi. Nebolo to tak naplánované, ale keď sa začali na javisku chystať Rolničky, spustila sa šialená búrka. Neostalo iné, ako bleskovo zbaliť aparatúru a napchať ju do áut. Onedlho zlyhala aj strecha na javisku a osvetlenie. Lejaky sa periodicky vracali celú noc, čo však nezabránilo časti muzikantov aj iného pyblika zdieľať so Stongem a Maňasom altán a spievať, akoby tam horel oheň.
S Maňasom som si ani nestihol potriasť rukou, pretože za brieždenia nasadol na bicykel a ufujazdil domov. Ešte stále ho nepustila ani bicyklová mánia - našťastie.
Nedeľné ráno bolo také - no, ako po daždi. Nočná prietržka však nenapáchala nijaké škody, všetci sa za dažďového bubnovania dobre vyspali a les voňal začínajúcim letom. Tento spôsob leta zdá sa mi byť veľmi šťastným...

Kremienok