Neklamnými známkami príchodu jesene sú dozrievajúci burčiak, žltnúce lístie, lietajúce šarkany a pozvánka od Hanky na jesenné zaľahnutie Granu.
Majú odjakživa veľmi neformálny charakter, najmä tie jesenné, na ktorých vlastne nijaké formality vybavovať nepotrebujeme. Len sa radi stretneme, pospomíname na to, čo sa nám tohto roku v muzike podarilo či nepodarilo a napokon potvrdíme, že sme ešte hrať nezabudli. Časy, kedy sa nás stretávalo zo dvadsať muzikantov a priaznivcov folkovej muziky, sú zrejme nenávratne preč, ale my sa zanovito schádzame. Vždy je to tak trochu lotéria, koľkým sa nám podarí prísť a kto vôbec bude vládať hrať.
Túto jeseň to však vyšlo skvele. Jesenné počasie síce odradilo rodinných príslušníkov od účasti, ale my desiati skalní sme si to užili. Farebné lístie opadávalo zo stromov, Milov burčiak bol skvelý a podvečerné púšťanie šarkanov bolo úspešné a narodeninová torta bola mňam!
Prebrali sme najnovší album Jasoňa “Strom” a zhodli sme sa, že je výborný. Na jeho počesť sme spoločnými silami predniesli jednu z najslávnejších jasoňáckych piesní “Poznááááám…” A potom to už išlo samo. Prešli sme časť českej klasiky a potom sme spomínali na slovenské kapely, či už tie živé, alebo tie, ktoré už, bohužiaľ, s nami nie sú a ostali po nich skvosty ako napríklad “Pierko” od Senickej Ozveny, či “Cestovná” od Tu v dome. “Koník slncový”, “Hádzali mi kvety pod nohy” a ďalšie poklady z repertoáru Lesných Škriatkov sme si zahrali priamo s ich kapelníkom Ďatlom. Pesničky nestarnú, len poniektoré spia, lebo sa o nich nevie.
Muzika ostala súčasťou našich životov. Hráme si pre seba, hráme pre druhých, pomáhame s hraním tým, ktorí sa to chcú naučiť. Toto stretnutie patrilo k navydarenejším za posledné roky.
A čo bude ďalej? Pramene v Sklených Tepliciach, Folkový úrad v Báhoni, Spievanie Za pecou, Hudobná dielňa, nový album, atď., pretože ako sa píše v rozprávke, „….a hrali, až kým nepomreli“ – či tak voľajako.