Nech história navždy zaznamená, že s nápadom usporiadať folkový festival v Múzeu Dopravy prišiel Klimo Ondrejka. Riaditeľa múzea Ernesta Husku zjavne nemusel dlho prehovárať a my graňáci máme dobrú predstavivosť aj odhodlanie dobrovoľníkov. Tým je pôvod tejto akcie dostatočne vysvetlený, venujme sa teda už len jej priebehu.
Počasie nám priam výnimočne prialo, napokon 20°C v polovici októbra nie je úplne bežným javom. Na druhej strane sa nepochybne rozhodovalo, či za muzikou, alebo radšej na huby. Pre nás to však znamenalo, že môžme hrať vonku v neobvyklom prostredí. Múzeum Dopravy sídli v nákladnej časti niekdajšej prešporskej stanice. Hrali sme teda na peróne a publikum sa mohlo legálne pohybovať v koľajišti priamo pred parnou mašinkou. Nastavali sme tam plno lavíc aj zvukársky stan.
Ostrá časť podujatia sa začala o tretej poobede. Rolničky predniesli opus „Na peróne číslo jedna“ vytvorený a v pote tvárí nacvičený pre túto príležitosť. Hneď potom sme si pripomenuli úctyhodné dielo Hanky Daubnerovej, ktorým mnoho rokov pomáhala propagovať a šíriť slovenskú folkovú hudbu. Najmä 56 častí televíznych relácií „Pesničkári slovenskí“ z deväťdesiatych rokov je asi najvýraznejšou stopou slovenského folku v médiách. A za to sme prítomnej Hanke my, „jej pesničkári“ poďakovali pred majestátnou lokomotívou.
Nasledoval päťhodinový koncert. S Rolničkami sme ako kapela organizátorská obstarali začiatok, aby sme sa mohli potom ďalej venovať práci. Neodpustili sme si recesistického „Medvídka“, ale hrali sme aj rozprávkársku pesničku „Kde bolo tam bolo,“ na ktorú som po vystúpení nadviazal v rozhovore s Klimom Ondrejkom o diele jeho otca, zberateľa liptovských rozprávok a povestí. Vďaka Klimovi vyšli knižne a poviem vám, že také „Rozprávania spod Salatína“ mám zo všetkých slovenských rozprávkových kníh najradšej.
Jednofázové kvasenie zahralo, ako obvykle, pásmo pesničiek zväčša humorných, hoci pri niektorých človeka až zamrazilo nad vážnosťou tém. Sila folkových piesní je v posolstvách a tie kvasácke sú v tomto smere zvlášť silné.
Café Edit robí krásnu muziku s odtieňmi rôznych európskych kultúr. Hádam každý Európan by v ich muzike našiel vôňu domova, ja reagujem najmä na „domáce“ Zelove píšťalky so Zuzkinými husľami. Oni sami svoju hudbu nazývajú „ľahkou výčapnou“, pre mňa je najmä láskavá a radostná.
Jasoň zo Sklených Teplíc v trojici hrá pesničky, ktoré si dokáže zahrať hádam každý, kto vie chytiť gitaru do ruky. Krásne lezú do uší aj do duše každému, kto sa dobre cíti v prírode.
Soňa Horňáková sama s gitarou nás všetkých dostala kamsi mimo reálneho sveta, kde sme sa kĺzali po vlnách hudby plnej neopočúvaných súzvukov, v ktorej je zrejme veľa blues, ale aj všeličoho iného. Nerozumiem hudobnej teórii, ale bolo to nádherné.
Záver Folkomotívy obstarala folková podoba skupiny Prešporok. Klimo Ondrejka stále tvorí nové pesničky a Prešporok dokončuje ďalší album – to, prosím, ostatný vydali v máji tohto roku! Užili sme si odležané skvosty ako „Aj keď sa smeje pes“, či „Tancujúca kráľovná“, ale aj ľudovkovité pesničky ako „Vŕbovô, javorovô, to je všetko drevo dobrô“ a došlo aj na retro „V tých krásnych časoch pod psa.“ Na záver Folkomotívy zazneli „Slnečnice“ a poďakovanie vytrvalcom, ktorí s nami vydržali až do konca. Počas vystúpenia Prešporku prišla po koľajach k plotu múzea skupinka mladých ľudía udivene sa pýtali, čo to je za akciu. Ernest ich pustil bránkou dnu a oni s nami sledovali koncert muziky a akej, hádam, ani nevedeli, že existuje. Tak veru, folk je muzika, za ktorou musíte prísť. Hoci aj do múzea a po koľajach.
[flagallery gid=2]