Dnes, keď sa prakticky všetko môže, si už málo ľudí vie predstaviť pakáreň, ktorú nám tu robili komunisti. Kopec zákazov a najmä príkazov tváriť sa nadšene a prikyvovať na úplné hlúposti. Kto sa s tým nevedel zmieriť, ten buď mal problémy, alebo sa musel niekam schovať. To robili trampi. V lone prírody si vytvárali vlastný, slobodný a spravodlivý svet. Ani tam im vtedajšia „Verejná bezpečnosť“ nedala pokoja a navštevovala potlachy zo služobných dôvodov. Akékoľvek väčšie stretnutie bolo prinajmenšom podozrivé.
Keď som sa dozvedel, že okrem obvyklých kŕčovitých hudobných prehliadok existuje aj festival trampskej hudby „Ozveny ciest“, veľmi ma to potešilo. Napokon písal sa už rok 1989, festival mal za sebou už 5 ročníkov a komanči ani nevedeli, ako skoro to praskne…
Zamrazilo ma už na stanici v Kozárovciach pri vystupovaní z vlaku. Na peróne stál chlapík s videokamerou. Vedľa neho stál druhý, ukázal na nás prstom a už nás točili, až kým sme nedošli k nim. Drzo som sa opýtal, čo to má znamenať, či sú tam služobne. Začali sa obaja rehniť a mne odľahlo. Ten „riadiaci dôstojník“ bol Edo Mráz zvaný Ďatel, inak hlava Ozvien ciest a točili tam zábery pre dokument o festivale.
No a potom som rok čo rok prichádzal na lúku na brehu Hrona neďaleko Kozároviec do tábora, kde sa stretávali ľudia s ľuďmi a s muzikou.
Pri bráne do tábora bol každý osobne privítaný, obdržal tlačený „informovník“ a zopár príjemných slov ešte skôr, ako narazil na známe tváre.
Rok od roka sa program festivalu menil, ale býval dostatočne bohatý. Koncert trampskej hudby bol síce jeho hlavným, ale zďaleka nie jediným bodom. Nočný „pochod lesných škriatkov“ bol určený pre silnejšie nátury. Zato budíček bol pre každého aj s následným meraním dĺžky reťaze účastníkov pochytaných za ruky. Prehliadka diapozitívov a trampských filmov zvykla bývať v starom vagóne na brehu Hrona, kde bola, čuduj sa svete, zavedená elektrina.
Veľkej hry sa obvykle zúčastňovala väčšina obyvateľov tábora. Hromadné hry boli veľmi populárne, bol pri nich kopec srandy a príležitostí zoznámiť sa s novými ľuďmi. Neskoršie ročníky sa zvykli začínať v piatok večer country-bálom v tom najlepšom slova zmysle. Naozaj pomerne štýlová muzika a štýlová zábava na záhrade motorestu Stop.
Na tom programe muselo vždy pracovať dosť ľudí, ktorým bol odmenou iba dobrý pocit. O peniazoch sa nerozprávalo.
Účinkovanie na hlavnom koncerte Ozvien ciest bola prestížna záležitosť. O honorároch sa vôbec nerozprávalo, naopak ako muzikanti sme sa tešili na ozveňácke publikum, ktoré bolo mnohé roky naozaj „pojmom“. Bralo túto muziku ako svoju a „držalo partiu“ so svojimi muzkantmi.
Na Ozvenách ciest bolo pozoruhodné to, že sa na nich do roku 1991 temer nevyskytoval alkohol. Snáď to bola tiež akási forma protestu či vyjadrenia, že „nie sme ako oni“, ale naozaj to fungovalo. Takisto sa kopíroval zvyk z festivalu „Porta“ zanechať po sebe hľadisko amfiteátra dokonale čisté. Proste to bola vec trampskej cti. Neskôr sa situácia začala všeobecne zhoršovať, ale to so sebou akosi nesie doba. Postupne sa začali množiť opilci a pojem „sloboda“ si ľudia vykladali tak, že nie je vhodné povedať opilcom jasne, že tam nemajú čo otravovať. Nemnohí idealisti zvykli po ostatných upratovať odpadky, ale aj tých to postupne prestalo baviť. Objavili sa dokonca krádeže a bezohľadnosť. Nočné hulákanie v spiacom tábore sa stalo bežným javom. Navyše vybudovaním priehrady v Tlmačoch sa zašpinila voda v Hrone a už sa v nej vôbec nedalo kúpať. Ubudlo aj usporiadateľov, nakoľko existenčné problémy prikvačili aj trampov z osady „Lesní Škriatkovia“ a ich priateľov z trampského združenia Severka.
V tomto stave sa šéf festivalu Ďatel rozhodol Ozveny ciest ukončiť. Mnohým to prišlo ľúto napriek zjavne klesajúcej úrovni akcie, ale mnohí sme sa na to pozerali z inej strany. Ozveny ciest boli pre nás mnoho rokov sviatkom a doslova srdcovou záležitosťou. Radšej naň budeme spomínať ako na čosi milé, než by sme museli konštatovať , že Ozveny ciest padli do blata tak, ako sa to stalo kedysi slávnej Porte. Tradíciu Ozvien ciest prevzal v najlepšom slova zmysle festival Vandermúza. Dúfam len, že Šaman a vandermúzacke publikum budú v súboji s opilcami úspešní.
Ozveny ciest boli scénou mnohých dobrých kapiel, na ktoré sa už aj zabudlo. Nikoho neprekvapí, že tam hrali pravidelne domáci „Lesní Škriatkovia“ a nitrianska skupina „Pengagi“. Ozvenami ciest však prešla napríkad aj topoľčianska Pohoda vo viacerých podobách. „Talizman“ zo Spišskej Novej vsi očaroval publikum nádhernými trampskými pesničkami, kým ich rodáci „Ďugov“ predviedli svojský bluegrass, ktorý naozaj chutil aj ozveňáckemu publiku. Málokto si spomenie na nitriansku skupinu „ČaS“ (Česi a Slováci), ktorá skvele a najmä vkusne spájala muziku s humorom. Na Ozvenách ciest našli svoje publikum aj bratislavské skupiny „Zápalky“, neskôr ťažko zaraditeľná skupina „Tu v dome“ a temer folkové „Rolničky“. Ozveny ciest zažili aj zmenu senickej skupiny Fjertúšek na neskoršiu skupinu „Ozvena“, ktorá získala aj viacero cien v súťaži Trampská Porta. Publikum radostne prijalo banskoštiavnickú skupinu „Torba“, aj trampskú skupinu zo Zvolena „Sosna“.
Okrem skvelej tradície ostali po Ozvenách ciest aj mnohé nahrávky, zachovávajúce pesničky kapiel, koré sa už dávno rozišli bez možnosti zanechať po sebe čo len jediný album. Na Ozvenách ciest vznikla aj hudobná spoločnosť GRAN, ktorá sa stala najmä „svojpomocným vydavateľstvom“ pre trampské a folkové skupiny.
Dnes už je situácia predsa len o poznanie lepšia, vydať cédéčko je pre trochu cieľavedomejšiu kapelu neveľkým problémom. Aj festivalov a klubov pribudlo a najmä nám nikto nezakazuje hrať a spievať čo len chceme.
Dúfam, že napriek tomu prežijú akcie „ozveňáckeho charakteru“ aj s vnímavým publikom a atmosférou „stretnutia“.